Príbeh na leto, ktorý vás určite schladí: Inštitúcia Stephena Kinga je strašidelná a naozaj z nej mrazí


819   -   0
Share:
Stephen King a jeho strašidelná Inštitúcia, vydavateľstvo Ikar, kniha

Vo vydavateľstve Ikar vyšiel nový trhák – Inštitúcia. Autorom  príbehu je renomovaný a známy Stephen King. Psychicky desivý príbeh ako bola napríklad jeho Podpaľačka alebo slávne To. Dramatický príbeh o dobre a zle, ktorý sa začne v jednu obyčajnú noc.

V dome na pokojnej ulici na predmestí Minneapolisu ozbrojené komando zavraždí rodičov 12-ročného Luka Ellisa a naložia ho do čierneho esuvéčka. Všetko trvá nanajvýš dve minútky a Luke sa prebudí v Inštitúcii, v miestnosti, ktorá vyzerá presne ako jeho izba, len nemá okná. Za dverami sú ďalšie dvere a za nimi ďalšie deti s mimoriadnym nadaním – ovládajú telekinézu alebo telepatiu. Slúžia neznámemu účelu a ich život nemá nijakú cenu.

O týchto únosoch detí sa nikto nikdy nemá dozvedieť. Sú to detí s nadprirodzenými schopnosťami, ktoré majú poslúžiť určitému cieľu a sú de facto odsúdené na smrť.
Ale – otázkou je, čo ak sa jedno z detí vzbúri? Luke sa zúfalo snaží dostať von a získať pomoc. Z Inštitúcie však ešte nikto nikdy neutiekol…

Vypočujte si úryvok. Z knihy číta Boris Farkaš:

Inštitúcia je Stephen King ako ho poznáme a ak patrí kráľ hororov medzi vašich obľúbených autorov, určite nebudete sklamaní. Inteligentný strašidelný triler, z ktorého vám budú behať po chrbte zimomriavky. Na Amazone je takmer 10.000 hodnotení a 4,6 hviezdičky z piatich.
A pritom sa to všetko začína ako selanka. Malé americké mestečko, pohoda, žiadne špeciálne vzrušenie. Obyčajní ľudia, obyčajný život. Taký dojem vie King skvele navodiť, takže vás učičíka…
Potom je tu 12-ročný chlapec, veľmi šikovný, až výnimočný…
A všetko zmení jedna jediná noc.

Neprehliadnite:
Máme doma vegána. Cenné rady, námety, experimenty a recepty nielen na leto v knižnej novinke

 „Podľa Národného centra pre nezvestné a zneužívané deti je každý rok v USA hlásené zmiznutie zhruba 800 000 detí. Väčšina z nich sa nájde. Tisíce sa nenájdu,“ píše v úvode sám autor Stephen King.

Začítajme sa do novinky Inštitúcia:

Šerif Ashworth – pre väčšinu miestnych aj pre svojich zástupcov šerif John – bol brucháč a kráčal pomaly. Mal líca ako baset a hrivu bielych vlasov. Na uniforme mu svietil fľak od kečupu. Na boku mal v puzdre glock a na jednom malíčku prsteň s rubínom. Hovoril so silným prízvukom, správal sa žoviálne ako starý kamoš, ale jeho oči, hlboko zapadnuté do tuku, boli bystré a spýtavé. Mohli by ho obsadiť do jedného z tých klišéovitých filmov o americkom juhu, napríklad Kráčajúca skala, nebyť toho, že bol čierny. A ešte čosi: na stene vedľa oficiálneho portrétu prezidenta Trumpa visel zarámovaný diplom z Národnej akadémie FBI v Quanticu. Také niečo sa nedá objednať za nálepky z raňajkových cereálií.
„Nuž,“ ozval sa šerif John a zaklonil sa na dvoch nohách svojej kancelárskej stoličky. „Nemám na vás veľa času. Marcella zúri, keď meškám na večeru. Ak teda nemáme nejakú krízu, všakáno.“
„Rozumiem.“
„Poďme rovno na vec.

Strhujúci príbeh začína…

Prečo ste odišli zo sarasotskej polície a čo tu u nás robíte? Južná Karolína nemá veľa vyšliapaných ciest a DuPray rozhodne nie je vyhľadávaná destinácia.“
Ashworth pravdepodobne nezatelefonuje do Sarasoty už dnes večer, ale zatelefonuje tam ráno, tak nemalo zmysel niečo zatĺkať. Niežeby to Tim chcel. Ak nedostane prácu nočného strážnika, v meste iba prenocuje a ráno pôjde ďalej svojou prerušovanou cestou do New Yorku, cestou, ktorú už teraz chápal ako nevyhnutnú pauzu medzi tým, čo sa stalo jedného dňa koncom vlaňajšieho roku v sarasotskom nákupnom centre Westfield Mall, a čímkoľvek, čo sa môže stať neskôr. Aj bez ohľadu na to bola úprimnosť najlepšia metóda, ak pre nič iné, tak preto, že lži – najmä v ére, keď sa k takmer každej informácii mohol dostať takmer každý s klávesnicou a prípojkou na wifi – sa luhárovi zvyčajne nevyplatia.

Zimomomriavky zaručene budú…

„Môj starý otec bol nočným strážnikom v Hibbingu v Minnesote. Poznáte? Mesto, kde vyrástol Bob Dylan. Bolo to už potom, čo odišiel do dôchodku zo štátnej polície. To kvôli nemu som chcel byť policajtom, keď som bol malý. Teraz som uvidel ten oznam a pomyslel som si…“ „Takže chcete ísť v šľapajach starého otca, uhm.“ Šerif John si zopol ruky na mohutnom bruchu a zadíval sa na Tima – tými jasnými spýtavými očami zapadnutými hlboko do tukových vačkov. „Považujete sa za dôchodcu? O to tu ide? Len hľadáte niečo, kde by ste zabili čas, ktorý inak trávite v nečinnosti? Na to ste trochu mladý, nezdá sa vám?“
„Z polície som odišiel, to je pravda. To je za mnou. Kamarát mi spomínal, že by mi mohol vybaviť robotu v nejakej ochranke v New Yorku, a ja som chcel zmeniť prostredie. Možnože sa kvôli tomu nemusím trepať až do New Yorku.“ Tipoval, že v skutočnosti chce zmeniť svoje nastavenie. Práca nočného strážnika mu s tým možno nepomôže, ale čo ak áno?
„Rozvedený, hovoríte?“
„Áno.“
„Deti?“
„Nemám. Ona ich chcela. Ja nie. Necítil som sa na to.“

Príbeh graduje…

Šerif John chvíľu len sedel, uvažoval nad tým, potom vstal. Na takého tučného muža to urobil pozoruhodne svižne. „Príďte sem zajtra ráno a uvidíme, čo s tým. Najlepšie okolo desiatej.“
Aby si mal dosť času telefonovať do Sarasoty, pomyslel si Tim, a overiť si, či moja verzia sedí. Aj zistiť, či nemám aj iné škvrny v minulosti.
Vstal a vystrel ruku. Šerif Johnson mu ju potriasol priamo, pevne. „Kde dnes nocujete, pán Jamieson?“
„Hen v moteli, ak budú mať voľnú izbu.“
„Norbert bude mať voľných izieb habadej,“ usúdil šerif, „a pochybujem, že sa vám pokúsi predať trávu. Stále máte v sebe niečo policajtské, aspoň mne sa zdá. Ak vám žalúdok strávi vysmážané jedlá, Bev tuto o pár domov ďalej má otvorené do siedmej. Ja si u nej dávam najmä pečeň na cibuli.“
„Vďaka. Ďakujem, že ste sa mi venovali.“

Milan Buno, knižný publicista


TagsKnihy