Nový víkend, nový výlet – Maderanertal, nové zloženie. Marek je na Slovensku. Kenny je zdravý jak rybka a dokonca, po dlhej dobe, účasť potvrdzuje aj David. Vlatka tu má návštevu, Chorvátku Matildu žijúcu v Írsku. Slovenskú účasť obohacuje Kristína s priateľom Marekom. Ten je „nabúchaný“ tak žartujeme, že náš pôvodný Marek dostal upgrade 🙂

Do lanovky sa nás zmestilo 8. Prevýšenie 600 m je zvládnuté v zlomku pár minút a ponúkajú sa nám dve možnosti: jedna je strmý stupák hneď od začiatku a tá druhá ukazuje mierne stúpanie s výhľadom na horské jazierko. Pár rokov dozadu za mnou prišli kamoši z Malaciek na návštevu a išli sme presne na tento istý výlet. Išli sme tak ako „išlo vajce na vandrovku“; v trojitej verzii. Vtedy sme si zobrali na cestu len 0.75l fľašu pre všetkých troch. Na 6-hodinový výlet. Aj keď sú to už roky dozadu, stále som na to nezabudol. Na naše šťastie bol tento hajk plný vodopádov, a tak sme si tú fľaštičku mohli stále dopĺňať čerstvou horskou tekutinou.

Prvé mierne stúpanie a Matilda lapá po dychu. Okrem nie veľmi vhodnej obuvi je na tom aj kondične trošku slabšie ako sme očakávali a je ďaleko na chvoste. Prvou záchranou sú jej pastieri kôz. Priamo na ceste si rozložili piknik. Žiadajú aj nás o pauzičku, kým sa najedia, inak by sa kozy rozbehli s nami. Matilda je veľmi šťastná. Po pár minútach vyrážame a prepletáme sa medzi kozami. Cítim sa ako so skupinkou ázijských turistov. Všetci vyťahujeme telefóny a robíme selfies alebo natáčame videá.

Prvá terénna plošina nám ponúka výhľad na spomínané jazierko a v pozadí vidíme prvé vodopády. Šľapanie v týchto výškach je oku lahodiacim zážitkom. Sú tu rôzne porasty s farebnými kvetmi (prevažne fialové, biele, ružové alebo modré), čo úžasne kontrastuje so zeleňou vôkol nás. Obloha je tentokrát posiata mrakmi, čo mne osobne vyhovuje. Mám totiž veľmi citlivú pokožku a hneď sa spálim. Preto stále chodím s dlhými rukávmi. A v týchto výškach je slnko ešte silnejšie. Do toho sa pridajú teploty nad 25°C a moje horkokrvné telo má veru čo robiť.

Neprehliadnite:
Záhorák na cestách a jeho ďalšie švajčiarske zážitky a postrehy

Na poslednom stúpaní sa nám otvára výhľad na vysokohorskú chatu. Na samotný vrchol dnešnej turistiky sme sa dostali fakt rýchlo. Cesta do kopca trvala viac ako hodinu a pol po prekonaní 650 výškových metrov. Okolie chatky ponúka – okrem nádherných výhľadov na hory – aj volejbalové ihrisko. Na štrku, alebo presnejšie na kameňoch.

Na poslednom stúpaní sa nám otvára výhľad na vysokohorskú chatu. Na samotný vrchol dnešnej turistiky sme sa dostali fakt rýchlo. Cesta do kopca trvala viac ako hodinu a pol po prekonaní 650 výškových metrov. Okolie chatky ponúka – okrem nádherných výhľadov na hory – aj volejbalové ihrisko. Na štrku, alebo presnejšie na kameňoch.

S obrovskou chuťou na guláš vstupujeme do chatky. Guláš nemajú. Rezeň tiež nemajú. Sklamaní z výberu kontaktujeme mladého čašníka s otázkou, či je možné objednať si teplú zeleninovú polievku a zemiakový šalát, ku ktorému by sme si dali vlastné domáce rezne. Problém to, na moje prekvapenie, nie je! Kristína totiž nachystala „tupper“ plný kuracích rezňov.

Občerstvení nielen jedlom, ale aj typickým čajom či kávou so štamprlíkom pálenky, pokračujeme v našej dobrodružnej  ceste. Odtiaľto je to už len 1200 výškových metrov dole. Takže sa s tými plnými bruchami môžeme pokojne dole aj gúľať. Tu začína aj tá krajšia časť dnešného výletu; tá plná alpských vodopádov. Tie sú tu na každom kroku. Jeden krajší ako druhý. Niektoré sú malé a ich riečky brodíme cez kamene, iné ponúkajú na ich zdolanie mosty.

Začína pršať. Cesta po kameňoch je šmykľavá, chodník je posiaty „nášľapnými mínami“ a ich tvorcovia sa buď pasú v okolí, alebo si ležia v prostriedku chodníka. „Aaaauuuu“ – príjemnú hudbu dažďa preruší krik. Všetci sa otáčame a vidíme Matildu na zemi. „Všetko v poriadku?“ – kričíme na ňu. „Padla som na lakeť. Hrozne to bolí“ – odpovedá bledá a otrasená Matilda. „Nabúchaný“ Marek beží za Matildou s lekárničkou. Tá sa zbiera zo zeme a hýbe rukou. Našťastie to vyzerá v poriadku a na lakti sa vyfarbuje len obrovská modrina. Dážď ustáva a my si sadáme na kávičku. Po dvoch minútach sedenia zase začína pršať. Obliekame si bundy a po ďalších pár minútach dážď ustáva. Takto sa to opakuje celú cestu dole.

Cesta dole je svižná. Počasie ignorujem a šliapem len v tričku s dlhým rukávom. Tento dáždik je celkom osviežujúci a našťastie ani nefúka studený vietor, teploty sú akurát, nie je príliš chladno (pre mňa), Mira je stále v mikine a bunde. Míňame reštaurácie a miesto, kde sme minule s chalanmi „brali stopa“ späť k parkovisku pri lanovke. Musím sa tomu teraz smiať, lebo až teraz som si všimol strelku ktorá ukazuje, že cesta k lanovke trvá 20 minút. To sme si evidentne vtedy nejako nevšímali a išli inou cestou podľa navigácie.

Popri ceste je chalupa a tam je chladnička. Samozrejme odomknutá, plná lokálnych syrov, jogurtov a mlieka. Na produktoch sú ceny a vedľa chladničky kasička na peniaze. Všetko funguje na princípe samoobsluhy. Nikto nikoho nekontroluje. Ľudia si tu stále veria a evidentne to funguje. Ďalším príkladom sú po ceste rozložené samoobslužné predajne s kryštálmi. Na doskách sú rozložené kryštály rôznych veľkostí a pri nich vždy cena. Matilda a Kenny kupujú po kryštáliku. Nasadáme do áut a vraciame sa do Zurichu. V spätnom zrkadielku vidím príjemne unavených pasažierov; ako minule, aj teraz – so zatvorenými očami a otvorenými ústami.

S partiou sa lúčime, pridávame nových členov do whatsapp skupiny, kde vymieňame fotografie a organizujeme naše výlety. Tak opäť o týždeň, priatelia!

Váš Vlado – Záhorák na cestách

Ak sa vám naše – trošku odľahčene spísané – zážitky páčia, môžete nás kontaktovať a napísať svoje postrehy z putovania s batohom po Slovensku i po svete, dole do komentovacieho okienka pod článkom.