Galéria Danubiana na polostrove umenia je v každom ročnom období jedinečná. Od 19. januára si návštevníci budú môcť pozrieť až štyri zaujímavé výstavy jedinečných umelcov:

FRANZ GRABMAYR

MAREK ORMANDÍK ‖ MÚR MAREKOV

VLADIMÍR KOMÁREK ‖ DOTYKY TICHA

M. MATLOVIČOVÁ & V. KRÁL ‖ ILUSTRÁCIE

Zvláštnu pozornosť si iste zaslúži výstava MÚR MAREKOV (19. 1. – 10. 3. 2019).

Uznávaný slovenský výtvarný umelec Marek Ormandík (51) má zvláštny prístup k tvorbe: Nasadá do auta, alebo na bicykel a transportuje sa do ateliéru. Z širšieho centra Bratislavy na koniec neďalekého priľahlého mestečka, kde na hranici s lesom, sa nachádza jeho ateliér. Táto cesta je iniciačným momentom, psychologickou metódou, očistou, ktorá Mareka zbavuje svetských starostí, čistí myseľ a spúšťa premenu z bežného smrteľníka na Autora (Marek Maker). Čím je ďalej od domu, tým viac v ňom bublajú super schopností. Vstupom do ateliéru (apparatus) je premena zavŕšená.

Jeho ateliér je čiernou skrinkou – tak, ako tento pojem chápe kybernetika. Poznáme vstup a výstup, nevieme však, čo sa deje vo vnútri. Nikdy sa to ani nedozvieme, pretože vstupom do tohto priestoru by sme narušili jeho procesy. Presne tak ako v kvantovej fyzike, kde pozorovanie ovplyvňuje pozorované. Preto sú síce návštevy v ateliéri vítané, no nikdy nie počas tvorby. Ak aj Marek maľuje počas hudobno-výtvarnej performance (napríklad projekt Hrana), jedná sa o verný, ale predsa len herecký výkon. V tom prípade nie je obraz umeleckým dielom, ale je ním celá situácia. Aj preto maľba zvykne na záver končiť zatretá na čierno.

Skutočné obrazy maľuje Marek vždy sám. Ten proces je nezrozumiteľný. V rýchlom tempe v ňom preblikáva vedomé, nevedomé, podvedomé, fakty, fikcia, kompozícia, mytológia, farby, plochy, linky, ťahy, fyzika a mágia. Všetko do seba rýchlo naráža a vzájomne sa koriguje a neguje. Celé to trvá zväčša veľmi krátko a končí znenazdajky.

Výsledkom takého procesu sú praobrazy a apokryfy umelca Mareka Ormandíka, držiteľa Ceny Martina Benku a Krištáľového krídla v kategórii výtvarné umenie (2010).

Foto: archív Danubiana