Hraničné kopčeky, kde hniezdili pelikány neďaleko pomedzia Slovenska a Maďarska
Hraničné kopčeky u južných susedov v Maďarsku sú výzvou aj pre menej zdatných turistov. Jedinou prekážkou môže byť počasie. Aj to má však svoje výhody v každom z jeho variantov. Naša pozvánka na letné putovanie má cieľ: Veľká maďarská nížina. Rozprestiera sa medzi Dunajom a Tisou a potom za Tisou smerom až k hraniciam s Rumunskom a Srbskom.
Rovina v Národnom parku Köröš-Maroš je jedna z juhovýchodných častí nížiny, nazvaná podľa riek Köröš a Maroš. Zaujímavosťou je, že rieku Maroš nazvali Slováci v Rumunsku Marušou. Tentokrát nie sú témou len rieky, ale aj zvláštnosti národného parku, ktoré sú od Slovenska naozaj nadosah. Rovina, kde sa slnko stratí za obzorom ako lopta, ktorá sa zgúľala zo stola, je známa bohatou úrodou. Lány obilia, kukurice, slnečníc sú farebne odlíšené, ale ich pestrosť je možné vidieť len zhora.
Hraničné kopčeky a zaujímavý pohľad zhora
Okrem pohľadu z veže kostola alebo z lietadla si čaro roviny vychutnáte – podobne ako my – aj z hraničných kopcov. Je ich viac ako tisíc a spoločne sú nazývané „kunhalom“. Len pre úplnosť, “halom” je kopček. A Kuni/Kunovia boli euroázijskí stepní ľudia, ktorých uhorské kroniky spomínajú od roku 1068. Niektorí historici pripisujú vznik vyvýšenín roviny usadlíkom kunského pôvodu. Útvary – ktoré vyčnievajú nad rovinou – archeológovia, ale aj obyvateľstvo vždy delilo na prirodzené a umelé nadmorské výšky. Niektoré kopčeky sú považované za mohyly, iné za „hrby“, ktoré boli osídlené. Keď sa v minulosti neregulované rieky na jar rozvodnili, obyvatelia na takomto kopčeku našli útočisko, kým voda neopadla. Neskôr sa z týchto vyvýšenín stali strážne miesta a miesta, na ktorých je osadený hraničný znak.
Neprehliadnite:
Obce Šumiac a Telgárt sú ústretové k cestovnému ruchu
Významné hniezdisko vzácneho vtáctva
Neďaleko mesta Szarvas (Sarvaš) pri Békészentandráši, asi 7 km južne štrkovo-poľnou cestou, sa týči nad rovinou “kopček” Gödényhalom. Jeho nadmorská výška je 97, 25 m. V dobe medenej bol pravdepodobne mohylou – pohrebiskom. Iná teória hovorí, že na vrchu kopčeka počas záplav hniezdili pelikány. Odtiaľ dostal kopček názov – Pelikání kopec, aj keď v okolí sa tento druh vtáctva už dávnejšie nezdržuje. Možno to súvisí s reguláciou toku riek.
Miesto plné zázrakov!
Možno ste o tejto vzácnej lokalite ešte nepočuli, no za zmienku stojí, že je tam vraj zvláštna liečivá energia. Podľa rozprávania tamojších sedliakov tam totiž raz ktorýsi gazda odviedol svojho chorého koňa, lebo mu bolo ľúto zviera utratiť. Myslel si, že tam „hore“ umrie prirodzenou smrťou. Ale o pár dní sa koník vrátil domov zdravý a plný sily. Bolo by naozaj úžasné, keby existovali také miesta – kopčeky, kde by sa spontánne dokázali uzdraviť nielen zvieratá, ale aj ľudia.
Hraničné kopčeky lákajú
V horúci júlový podvečer sme sa vybrali preskúmať Pelikání kopec. Keďže nie je vysoký, zakrýval ho nadjazd ponad úsek rýchlostnej cesty. Zastali sme na poľnej ceste a vyšliapali si kúsok strminou na vrchol. Široká cesta nahor viedla pomedzi vyschnuté bodliaky Ostropestca mariánskeho. Pred pár týždňami bol kopec celý svetlofialový od kvetov liečivej rastliny. Na vrchole sú biele hraničné kamene s červeným označením. Veľa ľudí by sa tu veru nepomestilo…
Hraničné kopčeky sú záhadou
Pozeráme sa na pestrofarebnú šíru rovinu. Zožaté lány obilia, zeleň kukurice, stromy, známa diaľnica M44 s mihajúcimi sa autami… Kombajn neďaleko pod kopčekom žne obilie. Sme vyššie. Ľahšie sa nám dýcha napriek tomu, že je teplota ešte stále pomerne vysoká 26° C. Do tváre pofukuje príjemný vetrík. Všetky problémy zostali dolu na ceste. Bezmyšlienkovite sa usilujeme vycítiť niečo nové, iné. Nalaďujeme sa. Čo je ukryté pod nánosmi zeminy? Kto vytvoril kopček? Poddaní? Z čoho? Sú v ňom pozostatky mŕtvych? Ak áno, prosíme o prepáčenie, že rušíme…
Pocit uvoľnenia a nabíjania energiou súčasne
Cítim brnenie v nohách. Akoby som stála na niečom, čo vibruje. Zhodli sme sa: áno, pokoj, uvoľnenie. Slovom, príliv energie! Výhľad na krajinu symbolizuje nekonečné množstvo variácií… Stačí si vybrať správnu možnosť a nasmerovanie. Pomaly sa vraciame strminou dolu. Odporúčame: pohodlná obuv je výhoda. Výstup na kopček si však nevyžaduje extrémne pohodlnú obuv, no stúpanie aj zostup sú po strmine. Cesta vyjazdená štvorkolkami pomedzi bodliaky je dosť široká. Kým nasadneme do auta, vrchol kopčeka má nového návštevníka. Motorkár, ktorý sa tam vyviezol, si zacláňa oči a tiež sa dotýka pohľadom šírošírej roviny. Ktokoľvek – a s akýmkoľvek zámerom (či zámermi) – vytvoril tento umelý hrb na rovine, urobil dobre.
Ak sa neviete rozhodnúť ako a kam ďalej – doslova i v prenesenom zmysle slova – príďte sa pozdvihnúť nad starosti, porozprávať s vetrom a nájsť silu a inšpiráciu na hraničných kopčekoch nad rovinou, ponúkajúcou tisíce možností. Možno tiež pocítite vibrovanie pod nohami a možno sa len potešíte pohľadom na túto nekonečnú rovinu.
Text a foto: Erika Fajnorová
Medzititulky: redakcia
