Poveternostné podmienky, únava po náročnom týždni, blato. Podmienky odradili našich parťákov od ďalšieho výletu. A tak po minulotýždňovom 11- člennom hromadnom výstupe vyrážame do hôr vo dvojici. Mira a ja. Posilnení praženicou so slaninkou balíme veci a našim cieľom je región Entlebuch.

Entlebuch je jeden z našich najobľúbenejších regiónov. Kopce nie sú príliš vysoké, no príroda je o to krajšia. Nie nadarmo je označený ako biosférická lokalita pod záštitou UNESCO.

Opäť niečo nové a nepoznané

Asi po slabej 1,5 hodinovej ceste, zakončenej krásnou kľukatou cestou v kolorovanej doline, parkujeme v dedinke zvanej Luthern Bad. Podľa wikipédie je táto malinkatá dedinka veľmi známym miesto pre pelegrínov. Spája sa s príbehom so zjavením Panny Márie a jej história siaha hlboko do roku 1581. To sa, samozrejme, dozvedám až ex post, ako to v mojom prípade občas býva. Už častejšie sa mi stalo – a určite to poznáte i vy – že sa ocitnete na mieste, ktoré je nejakým spôsobom známe. No o jeho unikátnosti sa dozviete vždy až následne. Dokonca je tu vraj aj nejaký slávny prameň; o ňom sa viac dočítate určite inde ako v tomto mojom príspevku.

Signál operátorov Sunrise ani Salt tu, samozrejme, nie je žiadny. Zlatý Swisscom. A tak sa blížime k mape a strelkám, ktoré ukazujú cestu na vrchol Napf. Tri rôzne smery, tri rôzne náročnosti a tri rozdielne dĺžky trasy. Čo ma tiež veľmi teší, no neprekvapilo, fialové značky sú už pripravené pre zimné výlety so snežnicami. Samozrejme, vybrali sme tú najdlhšiu. Nuž, hor sa za aktuálnym jesenným švajčiarskym dobrodružstvom! Prechádzku lesom popri potoku strieda prvé z dnešných stúpaní. Tempo mierne spomaľuje, zato telesná teplota stúpa a s ňou aj prvé zvedavé pohľady do farebnej doliny.

Neviem ako vy, ale ja mám jesenné výlety asi zo všetkých najradšej. Farebné kombinácie, ktoré ponúka príroda v tomto ročnom období, sú jednoducho neskutočne krásne. Prechádzame popri stáde kráv a Miru chytá panika. Niekde čítala články, ako stáda kráv napadli turistov a ťažko boli zranení alebo dokonca zomreli.

Neprehliadnite:
Záhorák na cestách V: nové dobrodružstvo bolo celé v Hirzli – sneh, blato, reťaze a 3-hodinové “kolečko” s prevýšením 700 m

Stretnutie s tunajšími podozrivými “fialovými milkami” (t.j. kravami) strieda ďalší infarktový zážitok v podobe 30% stúpania. Chodník je síce mokrý, no blata sme ušetrení. Mira dáva dole ďalšiu vrstvu, na mne ostáva len tričko s dlhými rukávmi.

Tu v horách nie sme nikdy sami

K našej turistickej dvojici sa blíži skupinka starších turistov. Idú celkom svižným tempom. Moja povaha – od prírody veľmi súťaživá – to nesie ťažko a tak pridávam do kroku aj ja. Na výletoch sa cítim lepšie v pozícií, keď predbieham ja, ako keď som niekým predbehnutý.

Zachraňuje ma 43% stúpanie. Začínam sa smiať. Som narodený v znamení kozorožca a keďže som ich tu v horách už zopár videl, cítim sa medzi “svojimi” v strmých kopcoch ako ryba vo vode. Mira trošku zaostáva. Teraz je to jej boj. Počkám ju o pár minút na čistinke. V myšlienkach sa mi vybavuje popis trasy označenej ako “ťažká s výbornou kondíciou”. V duchu sa len chápavo usmievam.

Na prvej plošinke je farmársky domček so záhradou, grilom, lehátkami a krásnym výhľadom do doliny a na okolité kopce. Tie vyššie sú kompletne zakryté mrakom, tie na našej úrovni hrajú jesennými farbami. V zohratej dvojici prechádzame okolo chalúpky a stúpame ďalej. Po necelých 4 km a 530 výškových metroch sme na vrchole. Stodola, meteostanica, kríž a Berghotel Napf. Veľká plocha na piknik a grilovanie vítajú turistov a ponúkajú veľa možností ako tráviť čas na vrchole turistického zážitku.

Výhľad tu však dnes nemáme žiadny. Sme v mraku. Teplota klesla na 8 stupňov. Obliekame si všetky vrstvy oblečenia ktoré máme. Stratenú energiu treba dobiť. Mám obrovskú chuť na varenú čokoládu. V momente, keď si vychutnávam túto sladkú maškrtu, prechádzajú okolo ďalší turisti s miskou plnou gulášu. Sám zo seba som sklamaný, že už nie som hladný. Vyzerá fakt dobre a guláš na horách zbožňujem. Nahnevaný, že som si objednal “kakao”. Guláš by teraz už asi veľmi dobrý nápad nebol. Slintajúc a túžobne pozerám na okolité stoly.

Cesta dole je strmšia o čosi menej a vietor rozfúkava mraky. Na nedeľu hlásia krásne slnečné počasie a mne sa hlavou preháňa, aké plné to tu asi bude. Stále zastavujem a fotím. Tieto farebné variácie sú fotogenické a úžasné. Nepamätám si veľa výletov, keď som fotil tak často. Zmocňuje sa nás hlad. A tak pridávame do tempa a na zastávkach hľadáme nejakú reštiku s divinou v ponuke. Jesenná sezóna “začala” v plnom prúde a reštaurácie ponúkajú tieto gastrošpecialitky na rôzne spôsoby. Pri písaní mi opäť tečú sliny a to je len 9 hodín ráno.

Predchádzame zrázom, ktorý nám odhalil výhľad na tú prvú chalúpku. Okolo nás sa znova pasú kravy. Mira zase v panike uteká, ja v nadšení fotím. Pokračujeme vo dvojici dole a nejakou záhadou ideme opäť cestičkou pre snežnice. Po pár minútach sa brodíme a šmýkame poľom posiatym hnojom. Klesanie je veľmi strmé. Po 2 pošmyknutiach na kravských lajnách volíme cestu späť a hľadáme ten správny chodník.

Polhodina na ceste dole…

Naľavo vidíme Jutrovú dedinku. Asi nejaký nový glamping. Hladní, no bez signálu a celkom v nesprávny čas (15,30 h) hľadáme reštiku s vysnívanou divočinkou. Keď už konečne nejakú nájdeme, tak nás odbíjajú s tým, že kuchyňa je o tomto čase už zatvorená a znova otvoria až o 17.30. Mira má chuť na McDonalds. Z toho mi je akurát tak na…, a tak hľadáme nejakú reštiku s poriadnym burgrom. Podarilo sa. Spokojní s dnešným výkonom sa odmeňujeme statným “farmárskym hambáčom”.

Dovidenia opäť nabudúce, priatelia!

PS: v nedeľu sme išli vo dvojici na motovýlet a tú divočinku sme si fakt dali 🙂

Váš Vladimír – Záhorák na cestách