Záhorák na cestách V: nové dobrodružstvo bolo celé v Hirzli – sneh, blato, reťaze a 3-hodinové “kolečko” s prevýšením 700 m
Po upršanom piatku a studenej sobote prišiel čas na ďalší nedeľný výletík na Hirzli. V mape hľadám niečo jednoduchšie. Niečo krátke, kam môžeme ísť trošku neskôr a poprechádzame sa v prírode. Po dlhšom pátraní som toto miesto našiel. 3-hodinové “kolečko” s prevýšením okolo 700 m. Na nedeľu ako vyšité. Posielam návrh do skupiny. Ide o nedeľnú prechádzku, tak počítam s celkom hojnou účasťou. Telefón mi cinká a “účastníci zájazdu” by radi zobrali ďalších ľudí. Opakuje sa to takto ešte niekoľkokrát. Celkovú účasť nakoniec potvrdzuje 11 dobrodruhov, čo je zatiaľ najvyšší počet, aký sme na výlete mali. Naša cesta – smer Hirzli sa môže začať.
Ráno nastáva trošku chaos. Stretko sa posunulo o 15 minút skôr, čo vyvolalo paniku. Pôvodne som si totiž myslel, že sa na začiatok do východiskového bodu môžeme dostať autom. Realita je však iná. Treba “zobrať” lanovku, ktorá chodí každých 30 minút. Rád by som s partiou stihol tú o 11-tej, čo nám zabezpečí dostatok času na prechádzku a opekačku. Áno, ideme opekať. Vlatka s nami bola skoro na všetkých výletoch. Tých pár, čo vynechala, zahŕňali aj túto gurmánsku aktivitu. Z leta máme v aute ešte balenie plné dreva. Tu vo Švajčiarsku je možné kúpiť drevo na “benzínke”. Pekne zabalené nasekané polienka a k tomu aj veľa malých drievok (záhorácky “triesky”) na rozloženie ohňa.
Vyrážame
V aute je Mira a Marek a po 45 minútach prichádzame k lanovke. Je tam celkom dlhý rad. A po “našich” ani chýru, ani slychu. Okrem Kennyho a jeho kamošky (to je jeden z nováčíkov). Parkujeme auto. Plníme dva batohy drevom a vyrážame k lanovke. Okrem Kennyho stále nikto neprišiel. Do lanovky sa nás zmestí len osem. Prichádzajú ďalší a ďalší noví ľudia. Nikto z nich do našej partie však nepatrí. A tak volíme radikálne rozhodnutie. Vyrážeme len my traja. Kenny chce počkať na zvyšok. My na nich počkáme na vrchole Hirzli s pripraveným ohňom.
Nasadáme do lanovky. Cesta hore trvá 10 minút a spiatočný lístok stoji 18 frankov na osobu. Z okna vidíme veľkého Mareka. Biopauzičku sme dali rovno pod dráhou lanovky. O pár minút sme na mieste a vyrážame po cestičke označenej číslom 814. Po krátkej ceste lesíkom kráčame po ceste jeseňou odetej doliny. Stromy okolo hýria rôznymi farbami, kopce sa schovávajú za mrakmi a tie vyššie v diaľke sú už pocukrované snehom. Kúsok tejto cesty je spojená s náučným chodníkom pre deti. Na každom kroku sú z dreva vystrúhané sochy zvierat, ktoré sa v tomto lokálnom lese asi nachádzajú.
“Áno Bejka, je tam aj medveď.” Začíname stúpať a to znamená dve okolnosti. Prvou je, že odpúšťame detský chodník. Druhou, že Mira s batohom plným dreva začína zaostávať. Chcem jej pomôcť, no jej hrdosť a tvrdohlavosť nepresvedčím. A tak stúpame vyššie a strmšie a vzdialenosť medzi nami je čoraz väčšia. Marek je po operácii ramena, takže ťažké nič nosiť nemôže. Terén sa začína meniť na šmykľavé blato. S krajším výhľadom príchadza aj vyššia náročnosť terénu.
Neprehliadnite:
Záhorák na cestách IV: pokračujeme v hľadaní zážitkov pri putovaní po jesenných švajčiarskych horách
Stojíme na rázcestí. Hlboko pod nami vidím našu skupinu. Je však ešte stále veľmi ďaleko. Strelka ukazuje dve rôzne cesty na ten istý kopec. Tá priama, ktorou máme pôvodne ísť trvá už len 30 minút. Tá dlhšia, ktorá ide ešte cez jeden kopec, je len o ďalších 30 minút dlhšia. Volíme ju ako lepšiu možnosť. Po prvé – nemusíme na skupinu tak dlho čakať a po druhé – cesta na vrchol Hirzli by mala viesť po hrebeni. S Mirou si meníme batohy. Jeden veľký mám na chrbte a druhý na prsiach. To vyvoláva v okoloidúcich pozornosť a rôzne komentáre.
Kam teraz?
Sme v mraku. Okolo nás je sneh. Terén je strmý. Na zemi šmykľavé blato. Na sebe mám len tričko s dlhými rukávmi a vestu a napriek tomu sa potím. Človek by ani neveril, koľko energie takéto balancovanie stojí. Drevené schody sú plné rozmočeného blata a tým pádom neschodné. Hľadáme cestu popri nich cez šmykľavú trávu. “Pohodová nedeľná predchádzka,” spominám si na svoje slová a smejem sa. Sekcia sa dramatizuje. Viditeľnosť sa zhoršuje a terén tiež. Pomáhať na tejto šmykľavke nám majú reťaze v skalách. Ľudia, idúci opačným smerom, hovoria, že situácia bude ešte horšia. A tak len klopíme hlavy a pomalým, zato pevným krokom pokračujeme v našej “nedeľnej prechádzke”. Sme tu! Prvý kopec Plaggenstock s nadmorsku výškou 1674 m nás však veľkým výhľadom neobdarúva. Je tu kríž a na naše počudovanie aj celkom veľa ľudí.
Mraky sa otvárajú a v diaľke vidíme Hirzli – pôvodný vrchol dnešnej túry. Cesta, ako mapa ukazovala, vedie po hrebeni. Treba však zíjsť o kus nižšie. Medzi dvoma skalami je strmá priehlbina. Východené blato. Reťaze. Sledujem turistov, ktorí práve touto časťou predchádzajú a zmocňuje sa ma panika. Ja cez ten predný batoh nič nevidím. Problém to nie je, keď sa hrabem hore kopcom. Cesta dole – to je však situácia uplne opačná. Chcem sa vrátiť a ísť inou cestou. Vnútorný hlas mi hovorí, že táto cesta nie je vôbec dobrý nápad. Marek to chce skúsiť. Problém je, že reťaz je uchytená na tej strane, na ktorej mu operovali rameno. Ak sa šmykne a bude sa musiet rýchlo chytiť… Pomaličky zdoláva túto prekážku. “Je to v pohode,” kričí. Kúsok ďalej však vidím trápenie dvoch turistov na prevyse. “Choď pozrieť tam ďalej,” kričím naňho späť z kopca.
Nezastavuj sa
“Poďte, je to tu úplne v pohode,” ozýva sa z diaľky. Úplne v pohode, behá mi hlavou. Mire začína byť zima. Dávam je naspäť ten vačší batoh a druhý malý vešiam cez môj veľký na chrbte. Vyťahujeme každý jednu paličku a pomaly kráčame dole. V jednej ruke pevne držím reťaz. Druhou zabáram pred seba paličku, aby som mal akú-takú stabilitu. Blato sa pod nohami šmýka a obaľuje celé topánky. Prvá časť túry po Hirzli je úpešne zdolaná. Čaká na nás prevys. Ten je bez reťazí.
V podrepe schádzame mazľavé skaly. Na druhej strane previsu čakajú ľudia. Na chodník sa totiž zmestí len jeden človek. Opatrne našlapujeme a každé pošmyknutie zvyšuje teplotu tela. Už len pár metrov. Zvládame to! “Ostatní sú už na kopci,” hovorí Marek. Dívam sa do diaľky a je mi jasné, že ten časový rozdiel na strelke nezohľadňuje náročnosť terénu Hirzli. Marek sa stráca. My s Mirou opať meníme batohy, vyťahujeme aj druhú paličku do páru a brodíme sa terénom. Ďalšie reťaze. Ďalšie blatisté zrázy.
Posledné stúpanie
Cesta nám už trvá tri hodiny a to nie sme ani na vrchole Herzli. Podľa mapy sme mali spraviť za tri hodiny celé “kolečko”. Stálym tempom stúpame. Vždy, keď je terén trošku náročnejší alebo batohy ťažke, spomínam si na tatranských vysokohorských nosičov. Úsmev mi zdobí tvár a – akoby posilnený touto myšlienkou – plný energie šliapem do kopca. Sme hore! Tu na nás čaká len Marek. “Videl som ich ísť dole, tak som za nimi utekal,” hovorí. “Bolo im už zima a tak pokračovali späť dole,” dodáva v ďalšej vete. Unavení a hladní sadáme na lavičku a vyťahujeme “lepeňáky”. Výhľad je slabší. Mraky nám dnes panoramatický pohľad dopriať nechcú. Pocit zo zdolania Hirzli je však úžásný. A tak tu sedíme my traja a lepeňáky zalievame horúcim čajom. Škoda len, že Marek zabudol zbaliť do pleskačky domácu slivku.
Cesta dole je oveľa lepšia. Marek beží a my s Mirou svižne valíme dole blatistou cestičkou. Zrazu sa v jednej zákrute vynorí chata a pred ňou stojí okolo ohníka zvyšok našej výpravy. Dokonca tam bola otvorená stodola s drevom. A tak sa všetci vítame a pripravujeme grilovačku. Schafi má premočené tenisky. Ako to už na naších výletoch býva, nováčikovia vždy prechádzajú krstom ohňom. Nebolo tomu inak ani teraz. Aj keď s tým, čo sme zažili my traja, sa ich cesta ani len nedá porovnať. Panuje super nálada, mraky sa pomaly rozpúšťajú, no s nimi klesá teplota a rastú vrstvy oblečenia. Ako správni chlapi, po ukončení opekačky hasíme oheň postojačky. Cestou dole je obloha celá modrá, svieti zapadajúce žlté slnko a my sa blížime k lanovke dole. Tento dnešný zážitok bol celý v Hirzli a stál za to! Spokojní z vydarenej nedele sa lúčime a nasadáme do áut.
Tak zas opäť nabudúce, priatelia!
Váš Vladimír – Záhorák na cestách
