Po kratšej letnej pauzičke si vás dovoľujem pozvať na ďalší výlet po švajčiarskych horách. Z dôvodu domácej karantény trávia Marek, Kenny a David tento víkend “na striedačke”. Do mantschaftu sme teda prizvali posilu zo zahraničia. Je ňou Španiel Alfonso, známy pod prezývkou – pre jeho rýchlosť na motorke – „Slowfonso“.

Výlet sa začína

Stretávame sa o 9. ráno a našou dnešnou destináciou je len 45 min. vzdialený Oberiberg. Tu sa stretávame so stálicou Vlatkou a vyrážame do kopca. V Zurichu nás ráno vítala modrá slnkom zaliata obloha. Tu v horách je to trošku inak. Tmavé mraky (oťažené vo vyšších polohách snehom) nám dávajú jasne najavo, že s letom je dávno koniec. Sem – tam presvitajú a odhaľujú snehom zasypané kopce. Našťastie, dnes tak vysoko neplánujeme ísť.

Prvé mierne stúpanie nám spestrujú krásne výhľady na okolité prostredie. Okolie je už jemne poprášené, pre nás prekvapenie, prvými snehovými vločkami. Kde – tu vietor rozfúka ťažké mračná a sú nám ponúknuté krásne výhľady na špičiaky v diaľke. Zima nie je, hreje nás asi radosť z toho, že sme po dlhej dobe opäť utiekli z mesta do kopcov. August bol na turistiku príliš teplý a kopce preplnené turistami. September sme trávili dovolenkou a sťahovaním. Takže sme späť v horách až po pár mesiacoch. A je to poznať. Ja som na túru šiel tiež prvýkrát po x-mesiacoch na bodypump a – aj keď som si zobral tie najľahšie závažia – nohy cítim veru statočne.

Prvou odbočkou je chata na Ibergeregg. Je to taký malinký vysokohorský prejazd. Veľa ľudí sem chodí jazdit na autách, motorkách či bicykloch. Ja osobne tento pass neobľubujem. Cesta je plná asfaltových lepencov a mnohými kovovými zátarasami pre dobytok, takže sa to tu celkom šmýka. Pri chatke je krásny domček v korune stromu. Pokračujeme výššie a otvárajú sa nám medzi mrakmi nádherné pohľady ako z pohľadnice. Tieto farebné kombinácie sú úžasné. Modrá obloha, zelené stromy a polia buď zelené alebo hnedé. Nižšie hory ponúkajú farbu kameňa a stromoviny, tie vyššie sú už zaviate snehom.

Naša cesta pokračuje vyššie a to na vrchol našej dnešnej výpravy – kopec Furggelenstock. Je vysoký 1656 m. Bol som v tomto revíre už viackrát, no touto stranou som ešte nikdy nešiel. Čo ma veľmi teší je, že vidím po okolí fialové palice. Tie označuju cestičku pre zimné chodenie so snežnicami.

Neprehliadnite:
Záhorák na cestách III: Maderanertal – miesto plné vodopádov a miesto mnohých prekvapení

Po príchode na hrebeň sa nám počasie začína meniť. Viditeľnosť striedajú mraky. Vlhkosť rastie a s ňou aj počet vrstiev oblečenia. Zelená tráva je pokrytá čoraz vačším množstvom snehovej pokrývky. Posledný strmák a sme na vrchole. Je tu kríž so zápisníkom. Kým Mira zapisuje odkaz do knihy návštev, ja pripravujem bagetu, ktorú som jej sľúbil už pred hodinou. Rozkladáme sa, piknik začína. Na zasneženú lavičku vyťahujeme naše pochutiny. Vlatka, ako je to už zvykom, vyťahuje nádobku plnú zeleniny. My – tiež už klasicky – bagety so sušeným mäskom. Španiel Alfonso nesklamal a pripravil typickú španielskú špecialitu «tortilla de patata«. 

Naša radosť netrvá však dlho. Ocitáme sa v čiernom mraku. Sprvu je mi to vtipné a natáčam video, ako padajú Mire do vlasov snehové vločky. Situácia sa však dramatizuje. Teplota radikálne klesá. Obliekame si všetky vrstvy aké máme. Rýchlo balíme náš rozložený piknik a rozhodujeme sa, ktorou cestou ísť dolu. Sneží viac a viac a zima nám premŕza prsty. Ktorú cestou ísť späť? Je lepšie ísť na istotu a vrátiť sa cestou, ktorou sme prišli? Alebo pokračuje ďalej strmo dole do tmy a snehu, dúfajúc, že táto cesta je rýchlejšia?

S Alfonsom pozeráme na mapu a pokračovanie vyzerá kratšie. Rozhodnutie však nechávame na dievčatách. “Pokračujeme” , zhodli sa dvojhlasne. Prsty na rukách máme zmrznuté až bolia. Cesta dole je veľmi strmá a pre snehovú vrstvu aj šmykľavá. Mira padá na zem a sedí. Bežim za ňou, skontrolovať, či je všetko v poriadku. Našťastie sa len šmykla a žiadne zranenie neutrpela. Problém boli ruky vo vreckách. Stratila rovnováhu. A tak zmrznuté prsty museli ísť znovu na ľadový vzduch. Ešte kúsok a sme dole, v diaľke vidím domček.

A tu sme všetci spokojne vysmiatí…

Po pár minútach sme z kopca dole a prostredie je opäť iné. Nesneží, teplota stúpla a viditelnosť je opäť dobrá. Na výber máme 2 cesty späť. Ideme tou dlhšou. Zo začiatku sa brodíme blatistými kopcami. Blato sa lepí na topánky a šmýka sa. Celkom fajn tréning na rovnováhu. Schádzame nižšie a cítim opäť ako v inom ročnom obodobí. hore bola zima, tu dole je jar. Chodníčky pripomínaju malé potôčiky, ako keď sa topí sneh. Prechádzame farebnými bažinami. Zelená strieda oranžovú a čierne ťažké mraky zasa modrá obloha.

Zmrznuté prsty sa rozmrazujú a zvláštne teplo v nich umocňuje pocit, akoby v nich chodili mravce. Mira trpí a chce si zahriať prsty hrnčekom plným teplého čaju. ako ináč, obloha sa opäť zamračuje a už aj tu v doline začína poletovať sneh. Schádzame na cestu a vidíme dedinku, kde máme zaparkované auto. Cestu lemujú farmy s malými ovečkami. Moment, keď baby nadšene vyťahujú telefóny a fotia si tieto malé bľačiace skvosty. Všetci sa zhodujeme, že dnes mäso vynecháme. Aspoň to jahňacie určite. Celú zvyšnú cestu nehovoríme o inom ako iba o tom, že by sme privítali reštauráciu s teplým chutným gulášom.

Dobrodošli. Premznutí, no bez újmy na zdraví, naskakujeme do áut a zapíname kúrenie. Spokojní s touto 4-hodinovou prechádzkou cez 3 ročné obdobia vyrážeme domov, kde bude teplá kávička a zdravý mrkvový koláč. Veľmi sa tešíme…

Tak do skorého videnia na ceste za zdravím, milí čitatelia – priatelia hôr!

Váš Vladimír – Záhorák na cestách