Sign in / Join

Kedysi tu žili vlky – nezabudnuteľný príbeh o krutostiach, ktorých sa ľudia dopúšťajú voči prírode. Prečo?!


1646   -   0
Share:
Kedysi tu žili vlky

Kedysi tu žili vlky – je nezabudnuteľný príbeh o výnimočnej žene a jej zúfalom úsilí zachrániť tvory, ktoré miluje. Novinka od autorky knihy Posledný let, tentoraz vás vezme na divokú a drsnú škótsku vysočinu. Inti Flynnová prichádza do Škótska ako vedúca tímu biológov, ktorých úlohou je vypustiť štrnásť vlkov dravých do voľnej prírody v odľahlej časti Škótskej vysočiny. Inti dúfa, že sa jej podarí prinavrátiť život nielen zomierajúcej krajine, ale aj svojej dvojičke Aggie, traumatizovanej hroznými udalosťami, pre ktoré sa sestry odsťahovali z Aljašky.

„Túto knihu som napísala z hlbokého znepokojenia nad strácajúcou sa prírodou. Vytvorila som pre ňu postavy, ktoré sa snažia o obnovu divočiny, tak ako mnoho statočných ochrancov prírody po celom svete. Práve im by som chcela zo srdca poďakovať za ich odvahu, ktorú nevyhnutne potrebuje každý, kto sa pokúša zvrátiť chod udalostí,“ tvrdí autorka Charlotte McConaghyová.

Krutosti ľudí…

Vedomie, akých krutostí sú ľudia schopní voči divokej prírode aj voči sebe navzájom, zmenilo Inti na nepoznanie. Vlkom sa však v novom prostredí prekvapivo darí, Inti pomaly stráca ostražitosť a otvára sa priateľstvám i láske.

Námet ako vyšitý…

Jedného dňa sa objaví mŕtvola miestneho farmára a Inti vie, koho budú všetci viniť z jeho smrti. Podujme sa na riskantný krok, aby svojich vlčích zverencov ochránila. Ale ak farmára nezabili vlky, kto potom? A ako sa Inti zachová, keď zistí, že muž, do ktorého sa zaľúbila, je pravdepodobne hlavný podozrivý?

Znepokojivé otázky o smerovaní ľudstva…

Kedysi tu žili vlky je jeden z tých vzácnych, výnimočných románov, ktorý má moc zmeniť nás, kým ho čítame. Túžime ho čítať tak pomaly, ako len vládzeme, aby sme si vychutnali každú vetu, a pritom horúčkovito obraciame stranu za stranou, lebo tento príbeh je taký silný a taký vzrušujúci, že nás celkom pohltí,“ napísala bestsellerová autorka Laurie Frankelová.
Román Charlotte McConaghyovej kladie znepokojivé otázky o ľudstve, o prírode a o často desivých živočíšnych nutkaniach driemajúcich v každom z nás. Je to príbeh o tom, ako ovplyvňujeme ekosystém, no napriek temnote a bolesti v jej rozprávaní nám dáva austrálska autorka zároveň nádej: ukazuje, že všeličo sa ešte dá zmeniť. Že ešte nie je neskoro…

Neprehliadnite:

IKAR novinky, Vianočné tipyPrebieha veľká knižná jeseň a s ňou ponuka 5 TOP autorov na vianočné tipy pre všetky čitateľské typy

Kedysi tu žili vlky úryvok

Keď sme mali osem, ocko ma rozrezal od krku po brucho.
Jeho prašná, krvou páchnuca dielňa stála v lese uprostred divokej prírody Britskej Kolumbie. Viseli v nej sušiace sa zvieracie kože, keď sme sa pomedzi ne predierali, obtierali sa nám o čelo. Chvela som sa, no Aggie, oveľa odvážnejšia než ja, kráčala predo mnou a diabolsky sa usmievala. Nejedno leto som strávila uvažovaním, čo sa v tejto kôlni deje, a teraz, keď som sa konečne ocitla dnu, nevedela som sa dočkať, kedy sa odtiaľto dostanem.
Keď ocko lovil zajaca, dovolil nám, aby sme s ním v lese stopovali, no nikdy ho nezabil pred našimi očami. Aggie bola nedočkavá, v zhone zakopla o sud so soľným roztokom. Po náraze, ktorý som pocítila aj na svojej nohe, sa dielňou rozľahol hlasný dunivý zvuk. Ocko na nás pozrel a vzdychol si. „Naozaj to chcete vidieť?“

Kedysi tu žili vlky, Ikar

Aggie prikývla…

„Ste pripravené?“
Opäť prikývla.
Videla som huňatého zajaca a množstvo čepelí. Zviera sa nehýbalo, už bolo mŕtve.
„Tak poďte sem.“
Podišli sme k nemu a každá z jednej strany sme sa naklonili nad pracovný stôl. Zblízka som videla, že srsť zajaca hýri farbami — červenohnedá, tmavooranžová, krémová, rôzne odtiene sivej, bielej a čiernej. Kaleidoskop farieb, ktoré mu mali pomôcť splynúť s prostredím a ochrániť ho presne pred týmto osudom.

Chudák zajac…

„Rozumiete, prečo to robím?“ opýtal sa ocko.
Obe sme prikývli. „Zabezpečujeme si živobytie v súlade s prírodou,“ povedala Aggie.
„Čo to znamená? Inti?“
„Lovíme len pre vlastnú spotrebu a zvyšky vraciame do ekosystému, pestujeme vlastné plodiny a žijeme tak sebestačne, ako sa dá,“ odvetila som.
„Správne. Preto vzdajme úctu tomuto zvieraťu a poďakujme mu, že nám poskytuje obživu.“
„Ďakujeme,“ zahlaholili sme s Aggie. Mala som pocit, že zajacovi je naša vďačnosť ukradnutá. V duchu som ho skľúčene odprosila. V podbruší som celý čas cítila záchvevy. Chcela som sa odtiaľ dostať. Bolo to ockovo kráľovstvo, kožušiny, čepele a krv, pach, ktorý ho večne obklopoval, to všetko odjakživa patrilo iba jemu a priala som si, aby to tak aj zostalo. V tej chvíli akoby sa pred nami otvárali dvere na akési temné, kruté miesto, určené iba pre dospelých, a nechápala som, prečo po ňom Aggie túži, no chcela ho spoznať, a tak som tam musela ostať aj ja. Šla som všade, kam šla Aggie.
„Predtým než ho zjeme, musíme ho však odrať. Kožušinu spracujem, aby sme ju mohli použiť alebo predať, a potom zviera celé skonzumujeme, aby po ňom neostal nijaký…?“
„Odpad,“ doplnili sme.
„A prečo?“

Milan Buno, knižný publicista

Ilustračné úvodné foto: pixabay
Medzititulky: redakcia

Knižná jeseň je v plnom prúde a všetky aktuálne knižné hity a bestsellery nájdete na www.Ikar.sk

 


Aktivujte si

Prihlásením k odberu noviniek súhlasíte so zasielaním marketingových e-mailov a potvrdzujete súhlas so zásadami ochrany osobných údajov.