Záhorák na cestách VII: víkend v stredisku Arosa priniesol zážitky s čerstvým alpským snehom
Celý týždeň som napäto sledoval počasie. Zatiaľ to vyzerá fantasticky. Slnko a až 17 stupňov. Čakal som do štvrtka, lebo ani tu vo Švajčiarsku sa predpovedi na viac ako na 2 dni dopredu veriť nedá. Predpoveď bola sľubná, stále ukazovala krásne počasie. Náš nápad s víkendovým pobytom v lyžiarskom stredisku Arosa sa stával realitou. Rezervujeme 2 izby. Vyrážame vo štvorici v zložení Vlatka, Kenny, Mira a ja. Stretko – v sobotu o 8. ráno.
S Kennym sa kocháme úžasnou cestou z mestečka Chur a smer Arosa. Hlavou sa nám preháňajú predstavy, ako sem prídeme na motorkách. Krátko pred 11. parkujeme na centrálnom parkovisku. Mestečko nás víta teplým vzduchom, čistou modrou oblohou a už zasneženými kopcami. Štvrtok som písal mail na Arosa Info, či je možné našu túru absolvovať, koľko je snehu a či sú chodníky upravené, a tak podobne. Odpoveď mi prišla skoro okamžite. Bola stručná a jasná.
Príprava na zimu
Nakoľko je momentálne ešte stále medzisezónne obdobie, chodníky nie sú upravené a tak nám túto túru neodporúčajú. Stálo stručne v emaili. Očakával som a spoliehal sa – pravdupovediac – skôr na iný obsah správy. Niečo mi však hovorí, že by sme to mohli skúsiť. Na mapke vidím rôzne skratky pre prípad nepriaznivého terénu. Platíme 5 frankov parkovné a hurá do snehu.
Prechádzame okolo krásnych dreveníc. V zasklenej “zimnej záhrade” je naukladané poctivo nakáľané drevo pripravené na zimné večery. V hlave sa nám rodí myšlienka, že by sme mohli rezervovať niečo takéto na víkend, prípadne zažiť tu tohtoročný Silvester.
Vyznačenou cestou na zimnú turistiku a pre snežnice pokračujeme ďalej. Stretávame veľa rodín, dokonca s kočíkmi a malými deťmi. Arosa Bärenland je – už aj podľa názvu – miesto, kde je možné vidieť medvede. Je tiež miestom nášho blúdenia a hľadania nášho chodníčka. Ten ide mimo upravenej cesty smerom do kopcov. Ako spomínala pracovníčka informačného strediska, tento chodník upravený nie je. A tak pomalým, zato pevným krokom, opatrne vyrážame cestičkou spestrenou hľadaním zasnežených značiek.
Vidíme ľudské stopy
To je pre mňa znamenie, že chodník je síce zasnežený, no schodný. Spokojne môžeme pokračovať ďalej. A stojí to naozaj zato. Brodíme sa snehom. Okolo nás sú krásne zasnežené kopce a slnko nám pekne hreje do chrbtov. Je príjemne teplo a ja idem len v “kraťasoch”.
V diaľke vidíme kopec. “Vyšliapnime to tam hore a spravíme si piknik s výhľadom,” vyzývam ostatných. Míňame sa s turistkou – zrejme skúsenou – so snežnicami. Zhodujeme sa, že ísť sám do hôr veru ideálne nie je. Stúpame. Zabárame sa do hlbokého snehu. Stehná mi horia ako na hodine bodypumpu. Predsa len tie snežnice majú význam. Na vrchole kopca iba na nás čakajú tri lavičky. Každá z nich nasmerovaná na inú stranu. Výhľad zo všetkých je naozaj skvostný.
Neprehliadnite:
Záhorák na cestách VI: v kolorite švajčiarskej jesene sme vo dvojici dosiahli vrchol Napf
Kenny vyťahuje dron. Čudo je vo vzduchu. Z ovládača pípa hlásenie “kritický stav batérie”. Dron je však v diaľke. Do vzduchu stúpa helikoptéra. Ide našim smerom. Dron stále vo vzduchu. Helikoptéra sa približuje. Tepová frekvencia v našich žilách stúpa. Ovládač do toho stále pípa. A do toho nové hlásenie “ovládač odpojený”.
Nepredvídaná okolnosť – nutné vyhodnotenie
Vo vzduchu máme dron a my ho nevieme ovládať. Tým istým smerom sa blíži helikoptéra. A do toho odporne škrieka ovládač. Dron padá na zem. Našťastie, vieme kam; na ovládači máme súradnice. No, nanešťastie, je to trošku od ruky. Niekde v kopci.
Je 14. hodín. Na pôvodný veľký okruh čas už nemáme. A tak smerujem pomaly dole jednou zo skratiek na mapke. V niektorých momentoch sa zabárame fakt hlboko a snežnice by tu boli dobrým pomocníkom. O kúsok ďalej je to zas o čosi lepšie. Zrazu sa napájame na zimný chodník. Je to v podstate cesta, na ktorej ratrak utlačí sneh. Po jej dĺžke sú napichajú fialové palice a môže sa po nich chodiť buď so snežnicami, alebo bez. Vládne super nálada, Vlatka nám do kroku spieva lyžiarske šlágre.
“Napravo je dron,” zvolá Kenny. Pozeráme na mapku. Do google maps zadávam súradnice na presnejšiu lokalizáciu. “Baby, vy pokračujte po chodníku. My ideme späť do kopca nájsť dron a krížom sa potom napojíme na cestu,” dáva inštrukcie Kenny. Vyťahujeme paličky a vydávame sa panenským snehom späť do kopca. Čím vyššie a strmšie stúpame, tým viac sa do snehu zabárame. Na túto stranu už slnko nesvieti a tým pádom je aj sneh na vrchu namrznutý. Začínam ľutovať, že sa tu brodím v kraťasoch.
Pri každom zaborení mi akokeby kožou prešli žiletky a ostrý sneh sa mi zarezáva do kože. Kenny ide ďalej. Posielame si živú lokalizáciu cez whatsapp. Po 2 minútach mu telefonujem. “Mám ho,” Kenny radostne kričí. Vyčerpaný som si sadol do snehu, aby som sa vydýchal. “Otočím sa a dron je hneď za mnou,” hovorí do telefónu. Živú lokalizáciu sme si poslali aj s dievčatami. Tie sa už blížia k autu. Všetky bundy a teplé oblečenie mám však na ruksaku ja a tak pridávame do kroku.
Slnko klesá, teplota klesá, nálada stúpa
Po ceste smer hotel kupujeme všeliek – dobre známy a osvedčený Jägermeister. Oslavne si pred večerou pripíjame na našej izbe. Rezervaval som krásnu de luxe izbu s pekným dreveným dizajnom, obývačkovým posedením a balkónom s výhľadom na okolité kopce strediska Arosa.
Tešíme sa na večeru
Na večeru máme rezerváciu v jednej tradičnej lokálnej reštaurácii. Ešte mali voľné miesto, šťastie nám prialo. Volali sme totiž na štyri miesta a všetky už boli plne obsadené. Večerná hostina je v znamení divočiny. Dokonalú chuť mäska zalievame kalichom červeného vína. Servíruje nám – ako bonus – ho pôvabná čašníčka v miestnom kroji.
Končí sa ďalší skvelý deň plný nezabudnuteľných zážitkov, zavŕšený úžasnou večerou. A my sa pod žiarou mesačného splnu zberáme späť do hotela. Dobrú noc, priatelia! Sny budú určite sladké a príjemné…
Váš Vladimír – Záhorák na cestách
