Na bicykloch naprieč “opätkom talianskej čižmy”. Alebo zážitky Záhoráka na Apeninskom polostrove
Náš prvý tohtoročný organizovaný výlet na bicykloch trval 6 dní, počas ktorých sme sa ľahúčko prehupli cez 300 km hranicu. Vybrali sme si miesto ubytovania a cestovka nám vždy na dané miesto previezla batožinu. A nám tak neostávalo nič iné, ako si túto cestu poriadne užiť. Čo všetko sme videli a zažili sa dočítate v najnovšom príspevku Záhoráka na cestách za humnami rodnej vlasti… Cieľom výletu bol tentoraz taliansky juh.
Po 2 dňoch a 1 300 km jazde v aute sme konečne na mieste. Dedinka Alberobello nás víta svojou unikátnou architertúrou. Biele domčeky s iglovitými strechami a vyskladané z kameňov lemujú ulice plné turistov. Posmelený dvomi Campari-spritz žiadam účastníčku výletu Mirku o ruku! A ona povie “ÁNO” ! A tak plní emócií smerujeme do hotela, kde už čaká na náš príchod skupina nemeckých dôchodcov a sprievodkyňa zájazdu. Inštruktáž je veľmi jednoduchá – appka s nahratými mapami, miesta hotelov, oboznámenie sa s bicyklami, telefónny kontakt. 6 etáp dobrodružstva sa môže začať…
1. etapa: Alberobello – Ostuni (36km)
Vyrážame! Kufre nechávame na recepcii a našou jedinou starosťou je prísť do ďalšieho hotela. Jazdíme cez sady, kde olivovníky vyrastajú z typicky oranžovo sfarbenej pôdy. Malebné biele domčeky sa strácajú za našimi chrbtami a v horizonte vidíme východné pobrežie “opätku talianskej čižmy”. Oboznamujeme sa s navigáciou v appke a miestami hráme hru „kto prvý nájde značku“. Úvodná etapa je veľmi krátka a po necelých 2 hodinách sedíme v reštaurácii. Menu tu nemajú, pani nám len narýchlo zhrnie, čo ponúkajú.
Spokojní a najedení vyrážame smer hotel. Ten (a všetky nasledovné) v tomto obodbí sú ešte prázdne. Osviežení sprchou a oddýchnutí smerujeme opäť do centra na drink a večeru. Neviem, ako to je u vás, no naše cestovanie sa primárne točí okolo gastronómie. A tak parkujeme bicykle na námestí a prechádzame krásnymi bielymi uličkami mestečka Ostuni. Architektúra tu je fakt krásna, všetko je biele a na každom kroku vás víta bar alebo reštaurácia. Volíme rovnaké poradie a po (už obľúbenom campari-spritz) sa usadzáme v reštaurácii; je síce prázdna, no zato s výborným jedlom a výhľadom na osvetlené staré mesto.
2. etapa: Ostuni – Avetrana (60km)
Dnešná etapa prechádza opäť vnútrozemím, no tentoraz smerujeme z východného k západnému pobrežiu. Predpoveď nám hlási upršaný deň, a tak na seba naťahujeme nepremokavé bundy a s úsmevom na tvárach vyrážame. Deň je turisticky nezáživný. Tlak nám dvíhaju len tunajší strážscovia poriadku – psy z okolitých domov. Dokonca sme museli čeliť nepríjemnej situácii, keď začali tunajšie psiská prášiť za nami. Našťastie nám pomohol lokálny občan. Svojím autom nám robil ochranu a my sme tak bez ujmy na zdraví mohli pokračovať v našej misii ďalej. Po 59 kilometroch (presne tak, posledný kilometer od nášho ubytovania) sa na nás nakoniec spustil aj veľký a celý deň očakávaný dážď.
Dnešné ubytovanie v štýle agroturizmu, bohužiaľ, znamenalo , že náš príchod po 14. hodine ohrozilo obed, ktorý si budeme musieť hľadať niekde inde. Miestni ochotne odporúčajú neďalekú benzínovú pumpu. Nám hladným je to naozaj úplne jedno. Doležité je, že aspoň tam niečo pod zub ponúknu. A že ponúkli! S veľkými očami si objednávame rezne, pizzu, plnené taštičky, a k tomu sladkú bodku v podobe koláčika plneneho nutellou a dobrým silným espressom.
Táto zastávka je v podstate len akási tranzitná, teda aspoň pre nás. A keďže počasie neprialo, uberáme sa relaxovať na hotel. Po vynikajúcej večeri tu spokojne unavení zaspávame a tešíme sa, samozrejme, už na zajtrajšie raňajky a jazdu po pobreží.
3. etapa na bicykloch: Avetrana – Galipoli (65km)
Prvá etapa priamo po západnom pobreží je jednoducho úžasná. Teploty stúpli nad 25° C a cestu lemujú dlhé piesočné pláže. Obloha je jasná a na ceste skoro žiadne auto. Cestovanie je tak v tomto období úplne ideálne. Teploty su príjemné, masový turizmus je na minime, čo sa odráža na cenách v hoteloch a cesty sú skoro úplne prázdne. Zvykol som veľa cestovať na motorke a ten pocit slobody je naozaj porovnateľný. Veľká výhoda cyklistiky je, že človek nemusí trčať v zápche. Cesta do Galipoli lemuje pobrežie a polia su posiaté kaktusmi. Jazdu si zo dňa na deň užívame viac a viac. Vieme, že tieto vzdialenosti zvládneme na bicykloch za 3 hodinky lážo-plážo šliapania a tak plníme čas viac a viac zastávkami na kávičku, pivko alebo dobrý obed. Mestečko Galipoli je priamo na pobreží.
Rovnako ako tie predchádzajúce je celé biele, plné obchodíkov, barov a reštaurácií. Prechádzame sa malými uličkami a obdivujeme krásy tohto pobrežného mesta. Ako už samotný názov prezrádza – Gallipoli znamená „nádherné mesto“ a medzi architektonické skvosty patria napríklad Katedrála svätej Agaty či Grécka fontána.
Neprehliadnite:
Záhorák na cestách: v kolorite švajčiarskej jesene sme vo dvojici dosiahli vrchol Napf
4. etapa: Galipoli – Santa Maria di Lueca (52km)
Čím viac cestujeme, tým slobodnejšie sa cítime. Cesty sú viac a viac prázdne, veľa reštaurácií je ešte zatvorených, keďže pre „južanov“ sa sezóna ešte nezačala. Naše hlavy to nechápu. Pre nás je toto obdobie úplne ideálne. Tešíme sa samozrejme z prázdnych, a tým pádom pre nás bezpečných ciest. Po už štandardne excelentnom obede v „reštaurácií pod mostom“ nechávame veci na hoteli (kde sa aj napriek maximálnemu turizmu pred 15. hodinou ubytovať nedokážeme) a vyrážame k moru. Tu sa už opaľuje zvyšok skupiny nemeckých dôchodcov. Ľudia sú to veľmi milí a mňa teší, aká radosť zo života z nich vyžaruje. Často sa míňame aj na cestách. Keď my len raňajkujeme, oni už dychtivo vyrážajú na cesty. Potom sa cestou zastavujú na pivko alebo kávičku, a tak ich znova dobehame. A takto sa to stále strieda. Do vody sa ja nehrniem.
Obloha je síce jasná a teplota príjemná, nachádzame sa však v najjužnejšej časti Apeninského polostrova, a tak vietor robí vlny. Naša pláž je, navyše, skôr kamenistá. Pozerám, ako naši „kolegovia“ lezú z vody s obtiažmi, a tak si ja len radšej veru močím iba nohy…
5. etapa: Sta Maria di Lueca – Otranto (54km)
Konečne aj nejaké kopčeky. Pamätám si, ako ma otec stále volal na motovýlet do tejto časti Talianska a dnes si to tu viem živo predstaviť. Cesta je kľukatá, ťahá sa stále pobrežim a scenéria – kam hlavu otočím – úžasná! Len naše bicykle akosi opäť haprujú. Je to už tretíkrát a tak si na nášho mechanika a údržby bicyklov zvykáme. Striekame zvyšky peny na defekty do oboch zadných kolies a ideme ďalej. Cítim sa jak na Mallorke. Skalnaté pobrežie. Priezračná azúrová voda. A v tejto oblasti dokonca aj celkom veľa turistov na bicykloch prichádzajúcich z opačného smeru. Vraj ide o tú najkrajšiu časť cesty a húfy ľudí absolvujú 1 – 2-dňové výlety.
Niet sa čomu diviť. Scenéria je fakt úžasná a táto etapa spája najjužnejší bod „talianského opätku“ s jedným z turisticky najkrajším mestom Otranto. Mesto je prekrásne a ponúka dlhé pieskovité pláže, kde priezračná voda len stojí. Tým, ktorých viac lákajú pamiatky, Otranto má hrad z 15. storočia a katedrálu z 11. storočia.
6. etapa na bicykloch: Otranto – Lecce (57km)
Finish! Užívame si posledné kilometre nádherného pobrežia južného Talianska a cez národný park smerujeme späť do vnútrozemia. Narýchlo hľadáme reštauráciu pri mori v mestečku San Cataldo. To však zíva prázdnotou a celá atmosféra je tu akási zváštna. Tento boj vzdávame a čelíme ďalšiemu. Tou je 10 km jazda v silnom protivetre a v hustej doprave. Táto etapa cesty testuje našu mentálnu silu. Veľakrát chcem zastaviť, motiváciou sú nám však reštaurácie otvorené maximálne do 14. hodiny. Stihli sme to na poslednú chvíľu. Víťazoslávne si v tejto nóbl reštaurácií (oblečení sme ako z fitka) objednávame, čo nám do očí padne a k tomu fľašu dobrého miestneho bieleho vínka. Lecce je mesto plné kontrastov. Náš posledný hotel je až na periférii mesta, čo nám dáva možnosť vidieť aj turistickému oku menej lahodiace zákutia. O to je tento zážitok autentickejší.
Samotné staré mesto znova nesklamalo. Možno neviete, no je nazývane aj „Florencia juhu“ vďaka svojej bohatej barokovej architektúre. Tu sa náš výlet na bicykloch končí, no…
… zážitky zostávajú!
Túlanie a pohľad na krajinu zo sedla bicykla nám natoľko učarilo, že hneď po príchode domov objednávame trekové bicykle. Kalórií sme určite, v podobe neustáleho jedenia a pitia, prijali viac ako spálili. Pre nás sú však návštevy reštaurácií neodmysliteľnou súčasťou cestovania a gastrozážitky patria k tomu.
A kam sa vyberieme nabudúce? Tak to bude prekvapenie! Už teraz sa tešíme opäť dovidenia, priatelia cestovania a dobrodružstva!
Autor textu a foto: Váš Vladimír – Záhorák na cestách
